Rímsko-katolícka Cirkev

pápež : Ján Pavol II. / "Pastores dabo vobis"

Posynodálna apoštolská exhortácia o formácii kňazov v dnešnom svete
Celý dokument na :   http://www.kbs.sk/?cid=1117280933

O Celibáte :

29. Koncil hovorí: "Medzi evanjeliovými radami vyniká drahocenný dar Božej milosti, ktorý niektorí dostávajú od Otca (porov. Mt 19,11; 1Kor 7,7), aby sa ľahšie a s nerozdeleným srdcom zasvätili Bohu, či už v panenstve alebo v celibáte (porov. 1Kor 7,32-34). Cirkev mala vždy vo veľkej úcte túto dokonalú zdržanlivosť pre Kráľovstvo nebeské ako znak a podnet k láske aj ako osobitný zdroj plodnosti vo svete."76 V panenstve a v celibáte si čistota uchováva svoj pôvodný význam, totiž význam ľudskej sexuality prežívanej ako autentický prejav a vzácna služba lásky v duchu jednoty a vzájomného darovania sa. Tento význam si v plnosti zachováva panenstvo, ktoré tým, že sa zrieka manželstva, realizuje "snúbenecký význam" tela skrze jednotu a osobné odovzdanie sa Ježišovi Kristovi a jeho Cirkvi, čo predstavuje predobraz a anticipáciu dokonalého a konečného spoločenstva a odovzdania sa v nebi: "V panenstve človek očakáva - aj telesne - eschatologickú svadbu Krista s Cirkvou, keď sa jej úplne odovzdá v nádeji, že aj Kristus sa Cirkvi daruje v plnej pravde večného života."77
V tomto svetle možno ľahšie pochopiť a oceniť motívy rozhodnutia, ktoré západná Cirkev urobila pred stáročiami a ktorému napriek mnohým ťažkostiam a a námietkam ostala verná, že udeľuje kňazské svätenie len mužom, ktorí môžu dokázať, že sú Bohom povolaní k daru čistoty v absolútnom a trvalom celibáte.

Synodálni otcovia zreteľne a rozhodne vyjadrili svoje názory v dôležitom návrhu, ktorý si zaslúži, aby sme ho celý citovali: "So zreteľom na stále platnú disciplínu východných cirkví a v presvedčení, že dokonalá čistota v kňazskom celibáte je charizma, synoda pripomína kňazom, že dokonalá čistota je neoceniteľným Božím darom Cirkvi a v dnešnom svete má prorockú hodnotu. Synoda znovu dôrazne potvrdzuje, že latinská Cirkev a niektoré cirkvi východného obradu vyžadujú, aby sa kňazstvo udeľovalo len tým mužom, ktorí dostali od Boha dar povolania k celibátnej čistote (rešpektujúc tradície niektorých východných cirkví a jednotlivé prípady ženatých duchovných, ktorí konvertovali na katolicizmus a ktorým udelila výnimku encyklika Pavla VI. Sacerdotalis caelibatus, 42).

Synoda nechce nechať všeobecnú mienku na pochybách o pevnej vôli Cirkvi zachovávať zákon, ktorý od kandidátov kňazstva latinského obradu vyžaduje slobodne zvolený doživotný celibát. Synoda odporúča, aby bol celibát predstavovaný a vysvetľovaný v jeho plnom biblickom, teologickom a spirituálnom bohatstve ako vzácny dar Boha svojej Cirkvi, aj ako znak kráľovstva, ktoré nie je z tohto sveta, ako prejav Božej lásky k tomuto svetu, ako aj dôkaz nerozdelenej lásky kňaza k Bohu a Božiemu ľudu, takže sa chápe ako pozitívne obohatenie kňazstva."78
Je osobitne dôležité, aby kňaz pochopil teologickú motiváciu cirkevného zákona o celibáte. Zákon vyjadruje vôľu Cirkvi, ktorá predchádza vôľu človeka vyjadrenú jeho ochotou. Konečnou motiváciou vôle Cirkvi je však puto, ktoré spája celibát s kňazskou vysviackou, čo pripodobňuje kňaza k Ježišovi Kristovi, Hlave a Ženíchovi Cirkvi. Ako Nevesta Ježiša Krista Cirkev túži, aby ju kňaz miloval úplne a bez výhrad, ako ju miloval Ježiš Kristus, Hlava a Ženích Cirkvi. Kňazský celibát je teda sebadarovanie v Kristovi a s Kristom pre jeho Cirkev a vyjadruje službu kňaza Cirkvi v Pánovi a s Pánom.
Primeraný duchovný život žiada od kňaza, aby celibát chápal a prežíval nie ako izolovaný či celkom negatívny prvok, ale ako pozitívny aspekt špecifickej a charakteristickej orientácie kňaza: on opustil otca a matku a nasleduje Ježiša, Dobrého pastiera, v apoštolskom spoločenstve, v službe Božiemu ľudu. Celibát treba teda prijať so slobodným a láskyplným rozhodnutím, ustavične ho obnovovať ako neoceniteľný Boží dar, "ako podnet k pastoračnej láske",79 ako zvláštnu účasť na Božom otcovstve a plodnosti Cirkvi, ako svetu vydávané svedectvo o eschatologickom kráľovstve. Aby kňaz vyhovel všetkým morálnym, pastoračným a spirituálnym požiadavkám kňazského celibátu, musí o to nevyhnutne prosiť v pokornej a dôvernej modlitbe. Upozorňuje na to aj Koncil: "Čím väčšmi mnohí ľudia pokladajú dokonalú zdržanlivosť v súčasnom svete za nemožnú, tým pokornejšie a vytrvalejšie budú kňazi spolu s Cirkvou prosiť o milosť vernosti - ktorú Boh nikdy neodoprie tým, čo o ňu prosia - využívajúc pritom nadprirodzené i prirodzené prostriedky, ktoré majú všetci k dispozícii."80 Táto modlitba spojená so sviatosťami Cirkvi a dôslednou askézou je schopná vzbudiť nádej v ťažkostiach, odpustenie pokleskov, dôveru a odhodlanie ďalej pokračovať v ceste